Muž na latríne

Martin Hron, mladý redaktor periodika prinášajúceho každý týždeň zaujímavé reportáže zo všetkých kútov sveta, sedel v tmavomodrom Audi a rútil sa poľnou cestou za novou reportážou, zatiaľ čo z hands-free zariadenie prihováral sa mu jeho šéf.

„A nezabudni na fotky,“ pripomenul Martinovi už po tretíkrát. „Som strašne zvedavý, ako to tam vyzerá.“

„Ja tiež,“ poznamenal Martin, nezdieľajúc šéfovo nadšenie.

„Nekaz mi to, Martin,“ povedal šéf do telefónu. „Nechápem, že ťa to necháva chladným.“

„Necháva.“

„Pochop – náš týždenník potrebuje mladých, zanietených ľudí. Mysli na to, Martin – ja na to myslím stále, keď mám v rukách tvoju zmluvu.“

„Rozumiem.“

„Viem, že ťa tá posledná „udalosť“ nenechala chladným, ale – život ide ďalej. Takýchto ponúk ti ešte príde, uvidíš.“

„Dobre, šéfe,“ povedal Martin, maskujúc svoj hlas do najvyššej možnej spokojnosti – i keď sa v tejto chvíli tak necítil – cítil sa skôr veľmi ukrivdene.

Keď pred dvoma týždňami prišla do redakcie týždenníka pozvánka na karneval do Rio de Janeiro pre jednu osobu, cítil Martin, že toto môže byť jeho šanca, kedy bude konečne môcť profitovať zo svojej práce novinára, po všetkých tých podradných prácach, ktoré musel kvôli svojmu šéfovi odskákať.

Martinova radosť však netrvala dlho – presnejšie do chvíle, keď redakcie naklusal Edo, Martinov kolega, v gýčovej havajskej košeli a obrovských slnečných okuliaroch, ktoré zakrývali polovicu tej jeho hnusnej tváre.

‚Eduard, miláčik redakcie, zase vyhral,‘ pomyslel si vtedy trpko Martin, keď stál na otvorenom okne redakčných toaliet a vyberal medzi oknom a špagátikom na splachovači. Nakoniec nevybral ani jedno a ani druhé – len opäť prijal ďalšiu podradnú prácu, reportáž kdesi v Nízkych Beskydách o mužovi, ktorý už tri a pol roka žije v latríne.

„Vážne sa teším na tie fotky,“ tešil sa do telefónu Martinov šéf, už po štvrtýkrát. „Ako asi vyzerá tá latrína?“ pýtal sa sám seba nahlas, zatiaľ čo Martin bojoval s nutkaním svoj mobil prinajmenšom vypnúť a vyhodiť ho z okna.

„To vážne netuším,“ zašepkal nakoniec Martin ticho. ‚Čo by asi robil, keby som ho vypol?‘ pýtal sa sám seba a prestával vnímať cestu – červený gombík na telefóne ho začínal lákať ako býka červená šatka toreadora.

„Tri roky prežiť na latríne,“ tešil sa šéf do telefónu i naďalej.

„Tri a pol,“ opravil ho Martin apaticky.

„Tri a pol roka na latríne... A nezabudni na fotky!“ pripomenul šéf – už po piaty krát. Martin už nevládal ani len povedať jedno slovo a tak iba prikývol – šéfovi na napokon bolo i tak jedno.

Neopísateľnú úľavu priniesla Martinovi značka, podľa ktorej vstúpil do lesa, v ktorom mal oný čudák žiť.

Správy o zázračnom mužovi, ktorý vyjadruje svoj protest z drevenej latríny, sa dostali do redakcie týždenníka od neznámeho informátora – Martin bol toho názoru, že mumlavý hlas, ktorý Martinovi telefónom v skratke vyrozprával príbeh tohto muža, patril samotnému mužovi, ktorý tým chcel prelomiť bariéru vlastnej anonymity.

Prašná lesná cesta, široká pre prejazd len jedného auta, viedla Martina Hrona i s jeho Audim hlbšie do lesa, bez žiadnych odbočiek či križovatiek.

Po čase sa ale už i tak úzka cesta ešte viac zoštíhľovať, až sa Martin pri pohľade na tŕne a kríky pozdĺž cesty bál o nový lak svojho auta.

Našťastie netrvalo dlho a Martin skutočne uvidel zo svojho auta malý, drevený domček, postavený na malej lúke obkolesenej stromami. Martina zvlášť zaujala maličká drevená búdka uprostred lúky – šlo zjavne o latrínu a bydlisko pána domáceho zároveň.

Martin zaparkoval svoje Audi vedľa domčeka, ktorý okrem celkovej opustenosti a samoty pôsobil ako práve vybielený partiou zlodejov – čomu nasvedčovali hlavne rozbité okná a vyvalené dvere, za ktorými zostali okrem kozuba, ktorý bol zjavne príliš ťažký na odnesenie, i steny pokryté nátermi farebných sprejov, ktoré v pravidelných intervaloch zobrazovali jednoduché nákresy pohlavných orgánov muža a ženy.

„Haló,“ zakričal Martin nervózne do ticha. „Je tu niekto? Haló?“

„Nekrič,“ ohriakol Martina hlas – ktorý skutočne vychádzal z latríny.

Martin prebehol okolo zdemolovaného domu až k chatrnej búdke z dreva, na ktorej ošumelé dvierka opatrne zaklopal.

„Ďalej,“ ozval sa zvnútra dutý hlas.

„Som Martin Hron, ten novinár.“

„Poďte ďalej,“ vyzval ho pán veselo a pootvoril dvere. Martin uvidel asi päťdesiatročného muža, špinavého a bradatého, sediace na „tróne“.

„Ja som Judáš,“ povedal čudák a podal Martinovi ruku – ten ju nakoniec s istým odporom spojeným s obrazom muža sediaceho na latríne, podávajúceho vám ruku, prijal.

„Judáš?“ zaujímal sa Martin, vyťahujúc z vrecka vetrovky diktafón.

„Judáš,“ prikývol usmievavo pán.

„Prepáčte, ale hneď po mojom príjazde som si všimol, že vám vykradli dom. Čo...“

„Kurňa,“ dodal Judáš a nahol sa z „trónu“. „To je už tretí raz!“ zakričal.

„Nemali by ste zavolať políciu?“

„Nemajú ma radi,“ povedal Judáš smutne, sadol si a ponoril tvár do špinavých dlaní. „Hovoria o mne, že som čudák a blázon,“ posťažoval sa plačlivo pomedzi prsty. „Vari tak pôsobím? Veď sa len bijem za správnu vec...“

„Smiem sa ešte spýtať na vaše meno?“ zmenil Martin tému. „Vraveli ste, že sa voláte Judáš?“

„Judáš! Čo ste hluchý?! Nie Peter, nie Pavol – Judáš. Ste katolík?“

„Nie,“ pokrútil hlavou Martin, nahrávajúc každé slovo Judáša na diktafón.

„To je dobre. Určite vás zaujíma, ako dokáže dospelý zdravý chlap prežiť tri a pol roka na záchode, však? Preto ste tu... Nuž, nebolo to ľahké...“

„Čo vás ale k tomu viedlo?“

„Viete,“ povedal Judáš múdro – Martin v tej chvíli prestal bez žiadneho vysvetlenia úplne vnímať svet okolo, vnímal iba slová toho starého, špinavého muža s bradou, sediaceho na latríne a nevedomky cez trenky vystavujúceho svoje prirodzenie. „Tento svet je uponáhľaný a človek si ho ani nestihne poriadne uvedomiť a mor ho! – je na pravde Božej. I ja tak som žil – žil som život plný stresu, pracoval som na blízkej píle ako pomocník asistenta – veľmi dôležité miesto, o ktoré som sa bál každý deň.

Až kým som sa jedného dňa nezlomil, sadol si na latrínu a nezostal tu sedieť... No a povedzte my, čo mi tu chýba? Záchod mám rovno pod, s prepáčením, riťou, cigarety mi sem zavše prinesú starí kamaráti pri ceste na pílu. A tak tu deň za dňom sedím – keď svieti slnko, i dvierka si pootvorím – to potom tí českí a poľskí turisti čubrnia! Keď prší, tak mi tu nezateká – strecha stojí a, boha, nezvalí sa, kým tu ja sedím!“

„Nič vám tu teda nechýba?“ pýtal sa ďalej Martin, ohúrený úprimnosťou muža.

„Vôbec,“ prisvedčil Judáš a odkiaľsi zozadu vytiahol krabičku cigariet. „Dáte si?“

„Tak, hádam,“ povedal si Martin a ponúkol sa z krabičky. V tom sa z auta ozvalo zvonenie Martinovho mobilu.

„Povinnosti?“ zasmial sa Judáš cez štrbavé zuby, poťahujúc tabakový dym.

Martin smutne prikývol a vybral sa k autu po mobil.

„Hej,“ zakričal naňho z latríny Judáš. „Nemusíš to brať!“

„Musím,“ povedal smutne Martin, pozerajúc na obrazovku. „Je to môj šéf. Určite bude chcieť počuť o fotkách vašej latríny.“

„Chlapče, nič si nepochopil! Toto nie je latrína – toto je môj azyl! Pozri sa,“ pokračoval Judáš, prehlušujúc zvoniaci mobil. „Tamto vzadu za domom mám pár dosák. Môžeš si stĺcť dohromady vedľa mňa – oslobodíš sa a ja nebudem sám! Preto som ťa zavolal – toto učenie musí ísť do sveta!“

„Neviem,“ zaváhal Martin, sledujúc striedavo zvoniaci mobil a chlapíka, vykúkajúceho z latríny. „Tak ja to teda beriem,“ ozval sa napokon, celý šťastný slovami, ktoré sám vyslovil a zahodil mobil do lesa.

„Hahá! Urobil si správne!“ potešil sa Judáš a nasmeroval Martina za dom po dosky na Martinov azyl.

„Tam-tam, úplne vzadu. Je to opreté o zadnú stenu domu...“

„Tu žiadne dosky nie sú...“ povedal Martin tlmene – kým nezačul zvuk motora svojho vlastného auta!

„Hej, stoj!“ zakričal ešte zúfalo Martin za svojím autom, z ktorého mu veselo kýval Judáš... zo slzami v očiach ho v zákrute uvidel naposledy...

„Dostal ma,“ pomyslel si smutne a sadol si na vyhriatu latrínu, ktorá tu zostala po Judášovi. „Ale... prečo nie?“ povedal si Martin Hron, spoza „trónu“ vytiahol krabičku Judášových cigariet a jednu si zapálil.

Svet sa mu zrazu zdal krajší – keď svietilo slniečko, pootvoril si dvierka a keď pršalo, nemusel sa báť o strechu latrínky. Konečne Martin pocítil, že žije...

A tak Martin Hron sedí na latríne a pofajčieva, vedomý si, že vlastným zadkom prebral štafetu toho divného zarasteného chlapíka Judáša, ktorému on sám zmenil život svojím Audi. A tak tam Martin Hron sedí a čaká na ďalšieho hlupáka, ktorému on predá štafetu, ktorému ukáže pravé krásy života.

A ak i teba život nebaví, kúp si Audi, kartón cigariet a vydaj sa do Beskýd – kde na teba Martin už čaká, aby šíril učenie starého Judáša ďalej...